Riaditeľ sedmičky Vladimír Šebeň (55) otvorene: Dnešné deti nie sú horšie

Zdroj: Dnes24.sk

Pri príležitosti Dňa učiteľov sa v Považskej Bystrici odovzdávali vybraným pedagógom ocenenia. Jedným z nich bol aj 55-ročný Vladimír Šebeň, pedagóg a zároveň riaditeľ ZŠ Slovanská. Študoval na Univerzite Komenského v Bratislave. Následne išiel učiť na základnú školu do Stupavy, kde hrával aj hádzanú, pričom tá si v tom čase vybojovala aj postup do federálnej ligy. Pôsobil v Stupave štyri roky a prepracoval sa až na pozíciu zástupcu riaditeľa. Začiatkom 90. rokov ho hádzaná a aj bytová otázka priviali do Považskej Bystrice. Približne dva roky u nás hrával profesionálne, ale aj kvôli zraneniam prešiel do školstva, hoci to nikdy neopustil, keďže aj ako hádzanár v ňom pracoval na čiastočný úväzok. Od začiatku až doteraz pôsobí na ZŠ Slovanská na Hlinách, ktorá minulý rok oslavovala 30. výročie.

Od ktorého roku ste riaditeľ školy?
Riaditeľom som kontinuálne už od roku 1999, ale ešte predtým som bol päť rokov zástupca. Čiže sa dá povedať, že už 23 rokov riadim túto školu.

Chceli ste stále pracovať v školstve alebo aj v inom odvetní, napr. v hádzanej, ktorej ste sa venovali?
V Stupave ma už ako 27-ročného chceli zvoliť za riaditeľa, ale to som odmietol a robil som zástupcu. Neskôr som mohol previať miesto riaditeľa, ktorý pomaly končil, ale musel by som skončiť s hádzanou, lenže tá je moja srdcová záležitosť, preto som to riešiť presunom do Považskej Bystrice. Myslel som si, že budem ešte niekoľko rokov hrať, ale zranenia boli proti. Vážne som si zranil hlavne pravé koleno, preto som kariéru ukončil a postupne sa stal trénerom a tiež robil plne na tejto škole. Vtedy bol jej riaditeľom František Blaško, s ktorým sme výborne vychádzali, on sa tiež venoval hádzanej. Ale osud sa s ním nemaznal a v roku 1994 zomrel. Po ňom som prevzal povinnosti športovej prípravy a stal sa aj zástupcom školy.

Ktorým predmetom sa venujete?
Mojou srdcovkou je matematika, kvôli nej som nešiel ani profesionálne hrávať hádzanú do vtedajších popredných mužstiev. No osud to zariadil tak, že sa jej už ani nevenujem, pretože sa to proste nedá. Učil som aj geografiu, ale keďže ako riaditeľ mám úväzok stanovený len na päť hodín, rozhodol som sa venovať len hádzanej a učím športovú prípravu.

Bolo niekedy obdobie, keď ste chcel s touto prácou skončiť?
V roku 1999, keď som bol ešte zástupca. Veci na škole sa totiž nevyvíjali tak, ako by som si predstavoval. Vtedy som už bol na odchode, ale ľudia z môjho okolia, ktorí zastávali aj významné funkcie na úrade ma presvedčili, aby som zostal a neskôr som prebral pozíciu riaditeľa školy.

Viete, koľko vám rukami prešlo žiakov?
To sa ani nedá spočítať. Ja som mal totiž vždy aj nejaké mužstvo. Hneď po príchode som dostal prípravku, v ktorej boli Kukučka, Drápal, Strašík, Sovík a ďalší šikovní hráči. A hoci som mal potom aj iné tímy, vždy som si nechal aj prípravku, keďže to je ten najťažší krok. Ak totiž chcete mať na škole športové triedy, musíte zabezpečiť, aby aj z čoho bolo vyberať. Boli síce aj obdobia, keď som to nerobil, ale potom sme mali veľké problémy zostaviť športovú triedu. Čo som tu, tak dve tretiny z toho obdobia som mal aj prípravku.

Teraz je to ako?
Ja sa teším, že od tohto ročníka nastúpil do pozície šéftrénera mládeže Ján Beňadik, ktorý sa venuje aj prípravke. To ma odbremenilo od množstva povinností.

Skúste porovnať minulú generáciu žiakov s terajšou?
To je jednoduché, deti sú rovnaké. Ale rozdielne je prostredie a rodičia. Súčasné deti nie sú horšie, ale kým pred 30 rokmi bolo vzdelanie pre budúcnosť na prvom mieste, teraz je to trochu inak, dajú sa nájsť aj iné cestičky a rodičia k tomu deti aj tak vedú. Navyše rodičia nemajú toľko času, keďže sa musia venovať iným veciam, možno aj preto sú tie deti iné. Všetci, keď boli malí, tak v každom období boli akoby na jednej čiare, ale neskôr je už vidieť rozdiel. Napr. keď teraz deti opúšťajú základnú školu, sú na tom športovo výrazne slabšie, ako v minulosti.

Práve tento jav sa už začína prejavovať aj v množstve talentov v hádzanárskom klube. Aký máte na to názor?
V minulosti to aj rodičia tak vnímali, že keď je mladý hráč šikovný, môže sa niekam dostať a v živote si tak pomôcť. Teraz vnímajú hádzanú skôr len ako vyplnenie voľného času a presadzujú iný spôsob na presadenie sa v živote. Preto nám ubúda takých detí, ktoré by to mohli niekam dotiahnuť, keďže nie je tam taká motivácia. A to vidíme aj teraz. Pretože základ je v poriadku, ale postupne deti s hádzanou končia, či už po základnej, alebo strednej škole a do mužskej zložky ich ide minimum.

Boli s nejakými žiakmi väčšie problémy?
Kde bol súlad medzi školou, trénerom a rodičmi, tam nikdy nebol problém. Tie nastali až vtedy, keď niečo z toho viazlo. Ja si napríklad spomínam na Tomáša Valla, aktuálne jedného z najlepších hráčov Považskej Bystrice. Keď bol šiestak, mal vážne problémy v správaní a tiež prospechu. Bolo obdobie, keď štvrťroka nehral ani jeden zápas, pritom bol mimoriadne šikovný, ale ja som mu zápasy nedovolil, až kým sme sa nedohodli s jeho triednou, že si to zaslúži, čo výrazne pomohlo. On síce trénoval a prosil, aby už mohol hrať, ale ja som mu povedal, že až vtedy, keď si dá svoje veci na poriadok. Aj teraz máme takých, čo treba pritlačiť, samozrejme, v rozumných mantineloch, lebo od priemerného žiaka nemôžete žiadať samé jednotky, ale musí si obhájiť to, na čo má!

Boli aj opačné prípady?
Takých sme mali strašne veľa. Pričom nešlo len o výborných športovcov, ale aj takých, čo boli oceňovaní za najlepších žiakov mesta, okresu a kraja. Napríklad Jozef Kozák bol najúspešnejší žiak Trenčianskeho kraja svojho času. Martin Biel bol podobný prípad. Alebo aj Adam Fico, ktorý s hádzanou síce skončil, ale teraz je šéf administratívy v britskom parlamente. A mohli by sme hovoriť aj o ďalších. Aj teraz máme niekoľko prípadov výborných žiakov a tiež športovcov.

Keď stretávate svojich bývalých žiakov, aká je s nimi komunikácia?
Je výborné, že sa vždy pozdravíme. Keď som chodil v minulosti do športovej haly na mužské zápasy, síce boli aj úspechy, ako tituly a pod., ale hrávalo minimum odchovancov, čo som aj vtedajším trénerom vyčítal a boli z toho konflikty. Po roku 2006 nastal síce útlm, ale klub sa zameral na odchovancov a bolo aj obdobie, keď hrávali len odchovanci, čo pre nás mládežníckych trénerov bola pastva. Nie síce vždy boli dobré výsledky, ale zmysel to malo, čo kvitovali aj médiá, ktoré vyzdvihovali našu prácu. Ale potom niektorí hráči odišli, keďže bol o nich záujem a iné kluby nás preplatili. A hoci budú odchádzať v budúcnosti aj ďalší, venovať sa mládeži má opodstatnenie. Aj keď sú mnohí roztrúsení po svete, vždy sa zastavia a porozprávajú o mnohých veciach, čo nás teší, že nezabudli!

Čo vás na vašej práci najviac baví, resp. nebaví?
Keby ma to nebavilo, nie som tu. Škola mi už prirástla k srdcu a do práce chodím s radosťou. Určite to nie je z nevyhnutnosti, práve naopak, viem, že ma tu čakajú veci, ktoré rád spravím. Samozrejme, sú aj problémy, ktoré občas demotivujú, ale snažím sa na veci pozerať pozitívne. Pozitíva totiž prevažujú, preto ma okrem toho roku 1999 ani nenapadlo, že by som s touto prácou skončil.

Dajte LIKE na našej FB stránke a máte vždy čerstvé info z Považskej Bystrice a okolia

Môže vás zaujímať:

V Považskej vyvrcholila najstaršia školská športová súťaž na Slovensku: Domáci žiaci boli mimoriadne úspešní, FOTO

Foto: ilustračné