Rôzne

Pamätáte si ešte na tieto legendárne hry? Deti v Marikovej sa zabávali aj takto

Detstvo našich predkov vyzeralo inak, ako je to dnes. Pozrite sa na to, ako to bolo kedysi na Považí.

Ilustračný obrázok k článku Pamätáte si ešte na tieto legendárne hry? Deti v Marikovej sa zabávali aj takto
Zdroj: Vlastivedné múzeum

Pri príležitosti Dňa detí sa pozrime do minulosti, keďže detstvo našich predkov vyzeralo inak, aké ho majú deti dnes. Riaditeľka Vlastivedného múzea v Považskej Bystrici Petronela Rágulová uvádza, že v minulosti sa v rodinách rodilo omnoho viac detí ako dnes. „Viaceré z nich veľmi malé zomierali kvôli nedostupnej odbornej starostlivosti a chýbajúcim liekom. Od mladomanželov sa očakávalo, že krátko po svadbe budú mať prvého potomka. Dedinské spoločenstvo si všímalo budúcu mamičku a snažilo sa z jej výzoru vyveštiť, či sa narodí chlapček alebo dievčatko,“ povedala.

Na tehotné ženy sa podľa jej slov dívalo okolie s rešpektom, no úľavy v práci nebývali. „Ženy až do polovice 20. storočia rodili doma, no nebolo nič nezvyčajné, ak sa dieťa narodilo na gazdovstve alebo na roli. Počas pôrodu bývali prítomné staršie skúsené ženy, pôrod viedla babica, nazývaná na Považí aj babicuľa alebo pupková baba,“ ozrejmila Rágulová s tým, že muži zvyčajne pri rodičke nemohli byť. Ich prítomnosť však mohla pomôcť pri komplikovaných pôrodoch.

Veľa detí

Ľudová kultúra Slovenska bola dávnejšie výrazne patriarchálne orientovaná – muži boli oproti ženám spoločensky dominantnejší. Rodina si viac priala, aby sa rodili chlapci, veď oni znamenali pokračovanie rodu, remesla, boli dedičmi otcovizne. Vysvetľuje riaditeľka múzea s tým, že boli rôzne povery, ako spôsobiť, že sa narodí chlapec: vraj mali manželia mať pohlavný styk len v isté dni v týždni, že sa tak stáva pri niektorej z fáz Mesiaca, že pri manželskom styku treba dať pod posteľ chlapské náradie, pod vankúš mužské gate atď.

„Dnešné poznatky genetiky dokladajú, že o pohlaví dieťaťa výrazne rozhodujú mužské pohlavné bunky. V minulosti si však nejedna žena vypočula urážky muža, že nevie porodiť chlapca…,“ konštatovala riaditeľka.

Rodiny mávali veľa detí, a tak v malej dreveničke bývalo aj 12–15 ľudí. „Rodinný život a starostlivosť o deti boli výborne organizované. O malinké batoľatá sa starali matky. No okrem starostlivosti o dieťa mali veľmi veľa iných povinností. A tak si detičky priväzovali k sebe ručníkmi, plachtičkami. Pri robote bolo výhodnejšie nosenie detí na chrbte. Keď išli do kostola, detičky si priviazali vpredu,“ ozrejmila Rágulová s tým, že o väčšie deti sa starali starší súrodenci a dozerali aj babky.

Obľúbené hry

V rodinách bývalo mnoho detí. Detstvo mávali preto pestré, deti sa mali s kým hrať – keď nie doma, tak vonku s kamarátmi. „Poznáme z vlastnej skúsenosti i z počutia množstvo detských hier. V minulosti boli obľúbené hry v prírode. Chlapci prevaľovali barany, robili fúriky, krútili sa na vzájomnom kolotoči, sedeli na panských stoliciach, hrali sa schovávačku, ťahali repu, robili reťaze, hadov, lietadlá. S prekáraním volali domov húsky, robili zajačikov, žabky, kuriatka, hrali sa na mačku a myš,“ uviedla riaditeľka Vlastivedného mú­zea.

Obľúbené dodnes sú hry: Zlatá brána, Oli-oli-Janko, Takto tlčú mak, Všetko letí čo má perie, Slepá baba, Kolo-kolo mlynské a ďalšie hry.

Marikovské zvyky

Každá obec má svojské zvyky. Pani Jenčíková z Dolnej Marikovej spomína: „Hrávali sme sa spoločenské hry, napríklad hlinené guľôčky, Panáka, s prsteňom sme sa hrali hru U Marasa, u Tarasa. Pritom sme hovorili: ,Hádala bych, hádala, u koho bych zbadala. U Marasa, U Tarasa, daj mi moje zlaté prasa!ʻ.“

Chlapci sa podľa jej slov radi hrávali s nožíkmi hru Karapučo. Alebo si na vyvýšenú skalu postavili postavičku z kameňov – Šuľa. „Z vopred určenej vzdialenosti do neho hádzali kameňmi alebo prakom. Dievčatá zas prekladali nite namotané na prstoch. Mali na to presný postup. Po každom kole vypadla hráčka, ktorá prekladanie zo súperkiných prstov na svoje prsty nezvládla. V prekladaní sa striedali. Nakoniec zostali iba dve. Tie si prekladali navzájom nite, až kým nevypadla aj predposledná. Zostávajúca vyhrala,“ povedala Jenčíková.

Detská práca

Rodičia zapájali deti do pracovného procesu veľmi skoro. 4–5-ročné deti pásli húsky, zametali dvor, hrabali seno, lístie, zberali ovocie, zemiaky, dozerali na menších súrodencov. Keď podrástli, dospelí im zadávali aj náročnejšie úlohy: nakŕmiť hydinu, napojiť zvieratá, vykydať hnoj, zberať a čistiť zeleninu, viazať žatevné povriesla, zaniesť do poľa jedlo atď. Opisuje Rágulová.

Neskôr, v čase puberty, sa začínali roboty deliť na mužské a ženské. „Dievčatá sa priúčali vareniu, pečeniu, šitiu, praniu. Chlapci robili namáhavejšie práce: chodili s chlapmi do hory na drevo, orali, kosili, pomáhali pri stavbách. Viacdetné rodiny dávali svoje maloleté deti do služby príbuzným. Dieťa pracovalo na gazdovstve za stravu. Zväčša robilo pastierika, pomáhalo aj pri iných činnostiach. Chlapcov si vedeli brávať aj podomoví obchodníci na zaučenie. Inokedy, keď išli matky na sezónne brigády, brávali so sebou aj 11–12-ročné deti,“ dodala.

Ďalšie zaujímavosti z domova i zo sveta nájdete aj na Dnes24 a Facebooku.

Foto: ilustračné

Zdroj: Dnes24.sk

Rýchle správy

Najčítanejšie